Keď strácaš pôdu pod nohami…

V poslednom období je mi z vesmíru dopriatych množstvo úžasných žien prostredníctvom mojej práce. Zaplavuje ma to obrovskou radosťou a vďačnosťou a dnes ráno mi vytrysklo zo srdca pre vás toto…

Nie je to tak dávno, keď som dlhodobo zažívala neľahké obdobie. Bolo o sklamaní, rozčarovaní, plné otázok a pochybností, či to dám. Peňazí nebolo, neustále strádanie, dlhy… Len som verila neskutočne pevne svojej myšlienke. Bol to taký pocit, keď viete, že toto je správne, toto je cesta, aj keď nejaký hmatateľný výsledok bol v nedohľadne… Jeden z neúprosných a zároveň svojou spravodlivosťou upokojujúcich zákonov vesmíru „Čo dáš, to dostaneš“ mi dával vieru, že raz to musí prísť…

A tak som len pomáhala… veľa… s láskou… A verila som…

Lenže bolo to čoraz ťažšie, pretože peniažky sa nekotúľali. Niekedy som mala pocit, že asi nie som hodná nejakej odmeny, že nie som dosť dobrá. Porovnávala som sa s inými… Popri dvoch drobcoch som sa uzavrela doma, malý okruh známych a priateľov, pripadala som si odpojená…

Dlho som sa odhodlávala znovu napojiť. Bolo to pre mňa naozaj ťažké. Pretože som sa porovnávala ešte aj so sebou spred 10 rokov, kedy bolo všetko iné, bola som mladšia, krajšia, štíhlejšia, bohatšia, plná síl… Po dvoch deťoch… ach jo…
No ale s malou dušou som spravila rozhodnutie a pozvala som pár žien na prvý networking. Bolo to pre mňa ohromujúce, nabíjajúce, povznášajúce, a tak som spravila ďalší a ďalší… a pomaličky, po krôčikoch rástla moja sebadôvera. A tiež to upevňovalo moje presvedčenie, že cesta pomoci je správna.

A tak som ďalej len pomáhala… veľa, veeeeľa pomáhala. Peniažky sa stále ku mne nekotúľali, ale mala som už aspoň pocit, že som užitočná. Vaše príbehy, keď som vám dokázala pomôcť ma nabíjali a ja som cítila, že niekde sa to zlomí a že je to blízko…

A v tom sa objavil niekto, kto mi nesmelo sa dvíhajúci hrebienok z hlavy sčesal razom dole! Rana šípom rovno do srdca – presná a hlboká. Nadáva sa tomu konkurencia… 😀 Poznáte to? Snažíte sa zo všetkých síl, neviete, či to dáte, v kútiku duše veríte, že je to správne… a v tom sa objaví krásna, mladá, sebavedomá, vedomosťami nadupaná, skúsená, úspešná, hojnosťou zaplavená a obdivovaná… no jenoznačne „vyhrávala“ a v tej chvíli padáte na totálne dno svojej sebadôvery a vidíte všetky svoje nedostatky…

Nebudem klamať, zamávalo to so mnou… moje ego utrpelo! A riadne! 😀 Stalo sa vám také čosi niekedy? Čo s tým? Nemám plošnú odpoveď, to nie.
Ja som sa musela trochu odtiahnuť, trochu to rozdýchať, zahĺbiť sa do seba… Aj som si poplakala, aj som sa chvíľu hnevala, a znova som dýchala… a vrátila som sa k svojmu PREČO. Chvíľu to trvalo, no stálo to za to. Pretože mi to zrazu celé došlo. Oprášila som všetky svoje účely, svoje „prečá“ :-), motívy, prečo robím to, čo robím. Je to to, čo by som robila, keby na svete neboli peniaze? Odpoveď bola jednoznačná 🙂
A tak som sa znovu vrátila do tej chvíle, kedy to so mnou tak silno zamávalo a len som vnímala, čo sa tam vlastne dialo. Taký zvláštny pocit, že ona jediná z tých všetkých mi nesedí. Myslím tým, čo z nej vyžaruje, čo a ako komunikuje, skrátka energeticky je celkom inde ako ja… Ani sa vlastne už potom nikdy u mňa nebjavila, zrejme to mala podobne… A v tom to prišlo:

„Je to úplne v poriadku. Každému vyhovuje iná energia, inú vyžaruje a inú priťahuje. Všetky sú rovnako hodnotné. Každý tu máme svoje miesto, nikto sa nenarodil zbytočne. Nie si tu navyše ani do počtu. Máš svoju misiu, máš svoju úlohu, poslanie. Každý sa má čo od niekoho naučiť a každý má čo naučiť niekoho iného…“

A prišiel pokoj…

V tom mi došlo, že konkurencia je len podivné slovo vyjadrujúce strach, silné ego a nepoznanie svojej misie. Svet je predsa dosť veľký pre všetkých…

Bola to ťažká cesta k sebe, k pokore a láske. Naučilo ma to sa o kusisko menej porovnávať s inými a dopriať iným bytie a naplnenie ich poslania, a takisto aj sebe. A tak som posilnená pokračovala v pomoci… No a ten zlom naozaj prišiel a vesmír ma začal zahŕňať svojou priazňou. Ale až keď som mu vyšla v ústrety.

Takže ak sa ti občas také otrasy dejú, nadýchni sa, alebo to rovno chvíľu rozdýchaj, na chvíľku sa možno odtiahni od toho celého a rob niečo iné… a potom sa vráť k svojmu poslaniu, k svojmu „PREČO“. Ak ho nemáš pomenované, urob tak teraz. Nájdi všetky dôvody, prečo robíš to, čo robíš a smelo pokračuj vpred <3 A veľa pomáhaj…